Press "Enter" to skip to content

So, you’re a Canadian, eh?

Photo by Ryan on Unsplash

Častokrát dostávam otázku, v čom sa Kanaďania od Slovákov tak veľmi líšia. Už po niekoľkých mesiacoch života v Toronte som na to prišiel. Ich charakteristické črty sú však rozdielne nielen v porovnaní s nami, ale aj s mnohými inými národmi. Toto je myšlienka, a tak budem stručný. Ako príklad uvediem tri situácie, ktoré som zažil na vlastnej koži a tiež, čo to vo mne zanechalo.

Ako kŕdeľ vtákov

Počas futbalového zápasu ma spoluhráčka (áno, dobre čítaš, ale o tom, potom) nechtiac a trocha nešikovne posotila tak, že som si bolestivo vyvrtol členok. Odkrivkal som na lavičku a išiel sa prezliecť, keďže pre mňa sa tým zápas skončil. No v momente, ako som si sadol, sa do mňa opreli takmer všetci spoluhráči, čo so mnou zdieľali lavičku. „Moc ťa to bolí?“, opýtal sa jeden. „Mal by si ísť na pohotovosť a dať si urobiť Röntgen.“, poznamenal ďalší. Kým som stihol odpovedať prvému, z recepcie komunitného centra, kde sme na krúžok chodievali, mi práve iná spoluhráčka priniesla vrecko s ľadom a položila na členok. „Môžeme ti nejako pomôcť?“ opýtal sa ma niekto štvrtý. Nie, to neboli dlhoroční kamaráti. Boli to ľudia, s ktorými som sa videl druhý alebo tretí krát, poniektorí mi boli úplne cudzí.

Keď nestíhate autobus

Priznávam, v to ráno sa mi z postele veľmi nechcelo. V práci som musel byť niečo pred deviatou, aby som stihol dôležitý míting. Rýchla sprcha, vyžehliť košeľu a preskočiť raňajky. Keď som vybehol z domu, videl som, ako mi pred nosom prešiel autobus a blížil sa k zastávke ku ktorej mi stále chýbalo dobrých 100 metrov. Začal som šprintovať, aby som mal akú takú nádej dobehnúť ho včas. Keď som sa blížil k zastávke, autobus sa už rozbiehal na odchod, no na moje veľké potešenie zastal, dvere sa otvorili a šofér sa na mňa usmial. Nastúpil som.

„Dobrý deň“, povedal šofér.

„Dobrý…“ ledva som mu vedel odpovedať kvôli môjmu kyslíkovému dlhu. Z vrecka som začal vyťahovať mince na kúpu lístka, keď ma šofér zastavil.

„Počuj kámo, ak niekto beží na autobus tak, ako ty, tak za lístok nemusí platiť. Prajem ti pekný deň!“

Kto ma to tľapká po pleci?

Môj holič bol starý Talian Guiseppe, ku ktorému som chodieval už nejaký čas. Aj v ten deň ma dobre ostrihal. Stálo ma to ako vždy pätnásť dolárov a zvyčajne som platieval dvackou. Keď sme sa rozlúčili, vyšiel som z dverí jeho barber shopu a kráčal som bezcielne hore hlavnou ulicou. Asi po piatich minútach som na pleci pocítil niekoho ruku. Otočil som sa a zrazu som do očí hľadel neznámemu človeku. Povedal: „Hej kámo, toto ti vypadlo z vrecka.“. Pozrel som sa na jeho ruku a s pocitom prekvapenia a prejavom vďačnosti som si vzal svoju paťdolárovku.

Na záver

Z týchto troch kratučkých príbehov sa nedá opísať to, čo vo mne život v tejto krajine zanechal. Ale možno vám to ponúkne aspoň predstavu o tom, ako sa väčšina Kanaďanov pozerá na život. Chcem veriť, že ak by som bol dnes šoférom MHD na Slovensku, tiež by som zastavil. Pri zranení spoluhráča by som určite prejavil súcit. Lebo keď som o pár rokov navštívil v Ružomberku jedno holičstvo, v čakárni som si na zemi pod lavičkou všimol dvadsať euro. Patrili určite chlapíkovi, čo na nej sedel pred chvíľou. Vošiel som do miestnosti, kde ho strihali a tú dvacku mu podal. „Toto vám asi vypadlo. Bolo to pod lavičkou“.

Keď bol čas na môj účes, holička mi povedala, že to, čo som urobil, by urobil len málokto. A ja som si uvedomil, že keby niet života v zahraničí, tá dvacka by zrejme skončila v mojom vrecku.

Komentuj to ako prvý

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *