Press "Enter" to skip to content

Veď ešte nezvonilo

Photo by Mwesigwa Joel on Unsplash

Zastupujúca učiteľka vchádza do triedy, tá tvár je mu známa, no farba jej hlasu zatiaľ nie. Okuliare jej skrášľujú jej pokročilý vek, dodávajú šarm a šmrnc múdrosti. Má už čosi za sebou. Každý pedagóg má svoj vlastný štýl chôdze, prejavu, či udržiavania si disciplíny, len on to ešte nevie pomenovať. Sedemročné ucho, ktoré ovláda len zopár školských pravidiel. Chce zapadnúť, nájsť priateľstvá či detskú lásku. 

Všetci stoja v pozore, aj on, a keď dopovedá poslednú vetu kamošovi vedľa, z diaľky sa ozve:

„Čo nevidíš, že som v triede? Prečo sa rozprávaš?“ 

„Ale súdružka učiteľka, ešte nezvolilo na hodinu, tak som si mys…“

„Ako sa voláš?“ 

„Marek Nokič“ 

„Pre mňa si tučko“ 

V ten moment sa mu začalo rozkladať vnútro. Nevedel, či má vnímať ten triedou sa roznášajúci detský smiech, ktorý bol do istej miery nútený, no určite aj kruto úprimný, alebo sa sústrediť na odrazenie toho, ako sa mu v hrudi prepadlo srdce kamsi hlboko, tam kde to bolelo najviac. „Veď ešte nezvonilo“, opakoval si v hlave tú vetu, akoby mu mala pomôcť zabudnúť na to, čo mu bolo práve pred celou triedou povedané. Slza vyšla takmer okamžite, prsty pravej ruky mierili k očiam. V tej chvíli pocítil, ako mu slané kvapky stekajú po tvári až tam dolu, na gumenú dlážku. Dusil sa od uzla v hrdle a všetko to bolo v momente prerušené hlasným upozornením: „Čo plačeš, si baba?“ A znova smiech. Opäť ten zvukový zabiják, ktorý chladnokrvne dokončil svoju úlohu. 

Komentuj to ako prvý

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *