Press "Enter" to skip to content

Loďka

Photo by Bruno Kelzer on Unsplash

V kalendári sa písal 16. február 1985. Nábrežnou ulicou sa mráz bezostyšne pohrával s vetrom a spolu tvorili neoddeliteľný pár, čo v rytme tlkotu jeho srdca štípal tu a tam, akoby mu chcel zabrániť v tom, po čom tak veľmi túžilo jeho päťročné srdce. 

Po neutíchajúcej zvedavosti a neúprosnom naliehaní, prehovoril svoju mamu, aby sa s ním išla prejsť k rieke Turiec, ktorá tečie cez mesto Vrútky, kde vtedy žili. Prechádzali sa tam často, miloval dotyk jej ruky, stisk veľkej dlane, ktorá mu ako jediná v tom čase dodávala pocit istoty, domova, rodičovskej lásky a pokoja. 

Napriek tomu tušil, že ten príbeh nie je celý, že mu nebolo povedané všetko to, čo má právo vedieť. Že sa už takmer isto nevráti, že ho už zrejme neuvidí a nebude to on, kto ho naučí jazdiť na bicykli alebo opraví prvý defekt, či zlomené srdce. 

Prstami prešiel po papieri asi desiaty krát, skúmal jeho hebkosť. Páčila sa mu jeho vôňa aj jemné ryhy po atramente, ktorý doňho vryla ona. Skladať sa ju naučil v škôlke a bol to možno práve tento detský objav, ktorý ho doviedol k tej myšlienke. 

“Mami, mami, a príde tá loďka až k ockovi?” 

“Áno, ak si ju dobre zložil, tak príde.” 

Počuť tú vetu mu dodalo nádej, že ešte nie je všetko stratené, že sa dočká, ak bude trpezlivý a vytrvalo bude písať ďalšie odkazy a posielať ich na papierovej A4, z ktorej vyhotovil tú loď. Podľa návodu, ako im to ukázala vychovávateľka v škôlke. 

Hneď, ako zbadal úsmev na tvári svojej matky, ktorý ho ubezpečil, že to čo spolu práve urobia má význam, naklonil sa cez omrznuté zábradlie a loďku z veľkej výšky spustil do rieky. Bolo na nej načmárané „Čakáme ťa, príď čoskoro.” 

Loď, ktorá sa plavila do neznáma snáď 20 metrov, 3 sekundy a po najbližšiu zákrutu. Rieka, čo lemovala brehy jeho mesta, mala zrazu dôležitú úlohu a obrovskú zodpovednosť na svojich ramenách. Keď padla na hladinu, očami ju udržiaval v správnom kurze, vztýčil plachty a modlil sa k neznámemu bohu, aby sa k adresátovi doplavila bezpečne. Aby nezostal opustený, zabudnutý, nechcený. Aby mal to, čo majú ostatní Old Shetterhandovia a Winnetouovia z jeho škôlky. 

Po príchode domov sa zahrial citrónovým čajom a zmieril sa s tým, že všetko je teraz na osude, Cítil, že on si svoju úlohu splnil. Ak to má byť, vesmír to všetko zariadi. Nekul plány na ďalšiu plavbu po rieke, mori či oceáne. A odvtedy už pred mamou tú malú papierovú loďku nikdy nespomenul, akoby v ňom v ten večer niečo dozrelo a svojím detským rozumom pochopil, že je to všetko zbytočné a že sa bude musieť pripraviť na život bez otca. 

Komentuj to ako prvý

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *